Text k překladu: Marek Vadas - Zlá štvrť - Pohár trpezlivosti (*.doc)

DOPORUČUJEME přečíst celou knihu!

Marek Vadas
Zlá štvrť

© Marek Vadas
© Koloman Kertész Bagala, 2018
Illustration © Daniela Olejníková, 2018
ISBN 978-80-89973-14-9

Pohár trpezlivosti

Raz sa stalo, že som v bare dlhšie oslavoval. Etela ma ráno vyhodila, aby som si mohol odpočinúť a tak som sa teda pobral domov. Cítil som sa ľahko a sviežo, ako mladý človek plný energie a plánov.

Skúsim odomknúť, otvorené. To sú mi veci, hovorím si a idem sa automaticky zvaliť do postele. V predsieni stojí žena, celkom pekná, ale mračí sa. Pýtam sa, ako sa dostala do môjho bytu a ona tresne pohárom o zem. Črepy po celej predsieni, jeden mi prefrnkne tesne okolo dlane. Hovorím jej ešte raz, pokojne: „Povedzte radšej rýchlo, o čo ide, čo máte na srdci, som unavený a plánujem sa na hodinku natiahnuť.“

Spustila rev, hodinu som sa nedostal k slovu. Ako som tak rôzne cúval a uskakoval, vyrozumel som, že mám ženu – ju – a dve deti. Nazrel som do izby a naozaj tam spali dáke deti. To ma úplne dostalo. Popri všetkom tom kriku, z ktorého ma boleli uši, som skontroloval byt, či som cestou nezablúdil, ale kuchyňu som spoznával. Nebudem tu opakovať všetky nadávky a obvinenia, nebolo to nič príjemné na počúvanie a okrem toho mám mizernú pamäť, už ako malý som sa nedokázal naučiť ani dva verše z detskej básničky.

Dosť na tom, že som sa zo dňa na deň ocitol v úplne novom postavení. Bolo treba niečo robiť, zachovať sa ako chlap. Ľahol som si teda, nech sa môžem rozhodovaťs oddýchnutým rozumom. Rýchlo som padol do sna, pri trieskaní riadu.

Prebudím sa, všade ticho, podľa slnka ešte predpoludnie, škúlim, či je vzduch čistý. Nikde nikoho, len z izby sa cez privreté dvere ozývajú nejaké hlasy. Potichu som savykradol na vzduch a vrátil sa do baru k Etele, aby som mohol v pokoji premýšľať. Mať rodinu nakoniec prináša aj výhody. Manželka človeku navarí, operie, možno aj povzbudí, keď je ťažko. Deti vyrastú a prinesú do domu peniaze. Len či som ja na manželstvo stavaný... Niekedy o sebe zvyknem pochybovať, a tak som svoju situáciu obracal z každej strany. Chvíľu som si vravel, prečo práve ja, ale nakoniec som dospel k tomu, že všetko je len otázkou zvyku, stačí sa prispôsobiť a voľajako to už dopadne, snáď mi neodhryznú z nosa. Veď koľko mužov má ženy. Upokojil som sa a šuchol si ešte poldeci ofofa.

V bare sa to akosi natiahlo a medzitým som prišiel na iné myšlienky. Rozoberali sme politiku, nehodu Ernestovej manželky aj futbal, boli tuším práve majstrovstvá sveta a pohnojili sme to ako obyčajne.

Idem si domov, v predsieni zahodím baganče a opäť ma prekvapí tá žena, má ozaj niečo do seba, len je neustále nevrlá. Zabudol som na ňu odvčera ako na smrť. Ihneď si však spomeniem, keď vidím jej výraz, ešte zlostnejší než predtým.

„Dobre, dobre,“ snažím sa ju upokojiť, „budeme teda manželia. Zajtra mi ukážete deti, ale teraz si s dovolením ľahnem, lebo mi už zrak vynecháva.“

Človek jej urobí po vôli, statočne a pohotovo sa postaví k veci a je nahnevaná ešte viac. Ako sa v nej potom vyznať! Od témy rodiny – napriek môjmu kladnému postoju – prešla plynule k práci.

„Počkať, počkať,“ preruším ju. „Včera žena a deti, v poriadku, ale sotva som to strávil, začínate o robote! Čo bude asi tak zajtra, há?“

Zalomila rukami a zdalo sa, že ju čosi núti do plaču. Aby som trošku uvoľnil atmosféru, navrhol som, aby sme si dali panáčika a konečne si potykali, načo sa rýchlym krokom odpratala a tresla za sebou dverami.

Veľmi čudné veci sa dejú, povedal som si, zaľahol a spal osemnásť hodín až do ďalšieho rána. Ani neviem, prečo som sa vybral do práce.

Zastavím sa cestou v bare u Etely na jedno orosené pivko, pretože pivko vie ráno s telom narobiť úplné divy. Človek by neveril, ako dokáže dať pol litra obyčajného nápoja do poriadku taký zložitý a ťažko skúšaný organizmus. Stiahnem fľašu na tri razy a zatiaľ čo si vychutnávam ranné slniečko, moje omráčené bunky sa už dávajú dokopy a pratajú sa na svoje miesta. Mozgové pochodujú hore, kamsi smerom k hlave a postupne zisťujem, že začínam byť k svetu, pripravený podávať výkony.

V práci ma však čaká jedno nedorozumenie za druhým. Treba odkiaľsi kamsi čosi prevážať. Kolega vraj už desať rokov vozí staré pneumatiky do zberne. Ak sa na vlečku zmestí približne x pneumatík, tak ľahko vypočítame, že ich za život premiestnil x-krát skoro tristo pracovných dní krát desať rokov a to už je naozaj veľa gumy. Je to slušný výkon a človek si môže povedať, že nežil nadarmo. Sadám teda tiež za volant, ťuknem stĺpik ešte na parkovisku a hneď je oheň na streche, že v akom som prišiel stave a vraj mám ísť domov.

„Pracovať je náročné, človeka to vyčerpá a zožerie mu to všetok čas, nič mu nezostane pre seba a pre rodinu,“ pripravoval som si vety na obhajobu, aby sme sa so ženou opäť nepohádali. Nebudem reku chodiť do práce, zostanem radšej doma, aby sme sa lepšie spoznali a pochopili.

Vstúpim, v dome ticho a prázdno, len papier na kuchynskom stole a tam napísané, že už viac nie som manžel ani otec, že pohár trpezlivosti vraj pretiekol. Kukám na to,dávam si slovo po slove dokopy a nech robím, čo chcem, nevyznám sa v tom ani trochu. Aký pohár?

Idem teda do baru, nech viem, čo so životom a nakoniec im tam všetkým poviem na rovinu, že sa na všetko môžem vykašlať. Raz mám ženu a deti a potom zrazu nemám, raz musím do práce a vzápätí nemôžem, každý deň nejaká novota, kde je v tom logika?

Ale odvtedy už nepijem. Iba palmové vínko a úplne výnimočne jedného panáčika.